Rezbárstvo

Rezbárstvo

Umelecké rezbárstvo je možné charakterizovať ako cieľavedomú prácu s drevom, pri ktorej rezbár formuje do dreva prostredníctvom dlát svoju predstavu. Každý dobrý rezbár sa však prostredníctvom rezbárstva snaží do dreva formovať len také predstavy, ktoré svojim celkovým pôsobením budú na okolie pôsobiť ušľachtilo a povznášajúco. Jedine keď rezbár postupne dosiahne tento stupeň zručnosti a umeleckej tvorivosti, stáva sa skutočným umelcom a môžeme povedať, že tvorí pravé rezbárske diela. Kým rezbár nedosiahne tento stupeň, kým sa dláto nestane predĺženou rukou jeho vôle, môže byť nazývaný napríklad výtvarníkom a podobne. Rezbárstvo si preto vyžaduje, aby rezbár zapájal do svojej práce nielen svoje zručné ruky a mozog, ale predovšetkým ducha a cit. V minulosti sa rezbárstvo vyznačovalo prepracovanosťou tvarov a vysokým stupňom umeleckej hodnoty. Najmä ak si všímame sakrálnu drevorezbu v katolíckych kostoloch takmer na celom svete. Tu boli rezbármi vyrezávané najmä oltárne priestory, bohaté na množstvo vyrezávaných ornamentov, sôch, ale tiež krížové cesty, zobrazujúce Ježišove utrpenie. Mnohé z týchto diel sa dochovali až do súčasnosti a ponúkajú nám možnosť duchovne sa zamyslieť nad zmyslom života, ale i obdivovať vtedajšie umelecké schopnosti rezbárov. Uvedomenie si týchto skutočností bude silnejšie, ak pochopíme, že vtedajšie technické vymoženosti rezbárstva neboli ani zďaleka také pestré, ako je tomu v súčasnosti.

Oproti tomu môžeme konštatovať, že súčasné rezbárstvo je aj napriek všetkým vymoženostiam doby omnoho povrchnejšie a menej hodnotné, než bolo rezbárstvo v minulosti. Tento posun smerom nadol, tento zjavný úpadok, je rezbármi i verejnosťou nazývaný moderným umením, ktoré sa vyznačuje tzv. jednoduchosťou tvarou. Avšak kto aspoň trošku pozná dôvody, pre ktoré sa moderné umenie začalo rozvíjať i realizovať, je si vedomý, že tieto hlavné dôvody spočívali v postupnom morálnom úpadku jednotlivcov, ktorí v snahe len o materiálne pohodlie a zmyselnosť stratili zmysel pre krásu a duchovnosť. Krása začala byť nahradzovaná nahotou, vulgárnosťou a podobne.

V nemalej miere sa na tomto úpadku umenia a rezbárstva podieľali aj peňažné záležitosti, nakoľko poctivú a prepracovanú prácu rezbára nemal kto adekvátne zaplatiť, nakoľko stále viac zámožných ľudí investovalo svoje prostriedky do zvyšujúcej sa technizácie života a pohodlia, nie skrášľovania svojho života skutočnými rezbárskymi či inými dielami.

Samozrejme, umenie i rezbárstvo slúžilo neraz aj jednostranným ideologickým zámerom rôznych vládnych garnitúr a to ovplyvnilo tiež významne jeho úroveň i celkovú výpovednú hodnotu. Snáď najznámejším obdobím úpadku umenia, ktoré zasiahlo i rezbárstvo, bolo nedávne obdobie socialistického realizmu. Celkovú hodnotu tohto druhu umenia môžeme pozorovať na architektúre domov, bytoviek či tovární. Ohromujúca účelovosť a strohosť týchto stavieb vzbudzuje prianie, aby nebolo takéto „umenie" vzniklo a uvoľnil sa tým priestor pre výstavbu skutočnej krásy.

Rezbárstvo si vyžaduje od človeka pokoru, pretože v nej spočíva prameň vytrvalosti. Rezbár by preto mal na sebe pracovať aj ako človek, vedomý si zodpovednosti za dar života. Každý rezbár mal by sa snažiť stať sa majstrom vo svojom odbore. Nemal by sa uspokojiť z ničím druhoradým, ani z najlepším svojim rezbárskym dielom. Vždy by si mal pred seba vytýčiť nový, vyšší cieľ a mal by smerovať k jeho dosiahnutiu. Rezbár by však mal všetko robiť s rozvahou a nemal by za žiadnych okolností preceniť svoje schopnosti, aby neprežil sklamanie.

V súčasnosti sa rezbárstvo vo svojej krásnej forme dochovalo na vidieku, kde rôzni rezbári bez odborného vzdelania tvoria svoje diela. Jedinečnosť tohto druhu rezbárstva spočíva tom, že každý rezbár sa vyvíja samostatne bez ovplyvňovania inými rezbármi či štýlmi. Vďaka tomu vzniká pestrosť rezbárskeho umenia. Zo skúsenosti možno povedať, že nejeden takýto ľudový rezbár by svojim zmyslom pre krásu v rezbárskom umení predstihol vysokoškolsky vzdelaného výtvarníka, ktorému štúdium umenia pokrivilo jeho vlastný osobný umelecký prejav i vzťah k pravej kráse.

Každý človek, ktorý by sa chcel rezbárstvom živiť, mal by si uvedomovať, že je to cesta dobrodružná, neraz ťažká, ale i krásna. Na tejto ceste platí stará múdrosť istého známeho horolezca: „Kde je vôľa, tam je cesta!“